O zbytočnostiach a hodnote voľného času

Sedela som dnes ráno na lavičke pred domom a premýšľala nad tým, ako prostredie, v ktorom žijeme, odľahčiť a harmonizovať. Veľkosťou a množstvom vecí sme sa v počte troch duší zmestili do priestoru s veľkosťou necelých 30m2, ale i napriek tomu mám pocit, že tých vecí vlastníme akosi veľa a mám potrebu sa ich zbaviť. To ma donútilo zamyslieť sa nad vzťahom čas - život - materializmus.

Otváram doma skriňu a pomaly preberám veci, ktoré by som eventuálne vyradila z môjho majetku. Nachádzam štvoro párov rukavíc, pritom mám len jedny ruky. Tri páry zimných čižiem, pritom mám len jeden pár nôh. Tri saká, ale do spoločnosti nosím v podstate len jedno z nich. A kopec topánok, z ktorých nenosím ani jedny. O obsahu skriniek v kuchyni a kúpeľni ani radšej nepíšem.

Načo mi tie veci sú? Robia môj život naplnenejším, alebo mi len zaberajú miesto a energiu? Akú časť svojho života som obetovala na to, aby som mohla mať veci, ktoré vlastne využijem len pár krát za rok?  

Rada by som sa tých vecí zbavila, ale vyhodiť ich len z princípu nepotrebnosti je hlúposť. Čím pomôžem prírode, ak skončia niekde na skládke a roky sa budú rozkladať? Bazoš je plný krámov, ktoré ľudia nepotrebujú, šanca na predaj malá. Čo mám s nimi teda spraviť?!

V každom prípade ma začal zaujímať čas, obetovaný zo svojho života veciam, ktoré sú len odrazom smutnej nálady, potrebou kúpiť si niečo pekné,  alebo obdobným výsledkom môjho aktuálneho emočného rozpoloženia.

Tak som na to išla matematicky: ak zoberiem priemernú mzdu, ktorú som mala v priebehu tých všetkých rokov v zamestnaní, vychádza mi cca 6-8 Eur/hodina (plus-mínus).

Aplikovanou matematikou: 

Tretí pár tenisiek (pretože boli v totálnom výpredaji) - 37 Eur = 5 hodín. 

Tretí a štvrtý pár rukavíc (pretože boli spolu v jednom balení za výhodnú cenu) - 7 Eur = 1 hodina.

Farebný obojok pre psa (pretože modrý sa mi okukal a pretože si fenu mýlili so psom) - 5 Eur = polhodina

Nákup troch hrnčekov na kávu (aby som zistila, že ani jeden z nich nie je ten pravý) - 11 Eur = 1,5 hodiny

Diár, ktorý je nepraktický, ale má pekný dizajn  - 3,5 Eur = polhodina

....

Podtrhnuté a sčítané: 

16 hodín života nenávratne preč výmenu za zbytočnosti.

Utratené peniaze (=energia): 63,5 Eur

....

Výsledok prekvapil aj mňa. 16 hodín a 63,5 Eur? Veď to je:

• 15 pozvaní kamarátky na cappuccino do kaviarne alebo
• 16 dlhýýýých ranných vychádzok so psom do lesa alebo
• 8 obedov strávených v rodinnom kruhu alebo
• 2 pracovné smeny s vylihovaním v posteli a sledovaním siedmych dielov Harryho Pottera
• jednosmerná letenka pre dve osoby na víkend do Londýna alebo
• strava pre nášho psa na celý mesiac alebo
• 1m2 základovej dosky pod budúci dom!!!

Samej sa mi nechce veriť, že všetky tieto veci som obetovala aj kvôli diáru, ktorý pôjde na konci roka do zberu.

Na čo chcem vlastne poukázať? 

Moje malé pátranie ma primälo premýšľať nad hodnotou vlastného voľného času a vzťahu k materiálnym veciam.

Musíme na veci zarobiť, aby sme si ich mohli kúpiť. A teda každá zbytočnosť navyše nás stojí to najvzácnejšie, čo máme -  voľný čas a zážitky.
Voľný čas vymieňame za odpracované hodiny, ktoré následne vymeníme za čísla na bankovom účte. Aby sme si následne mohli kúpiť veci, ktoré nám zaberú miesto a vlastne ich ani tak nutne k životu nepotrebujeme a do hrobu si ich so sebou nezoberieme. 

Slová, ktoré si môžete prečítať aj stokrát, ale ich pravdivosť vám dôjde až pri ich dokonalom precítení a skúmaní. Za čo vlastne vymieňate svoj voľný čas vy? Spravte si svoj malý matematický sumár a uvidíte všetko pekne čierne na bielom. Vtedy sa to začne týkať vás osobne a to je sila!

Je dlhá cesta od materializmu k minimalizmu. Všímať si svoje pocity pri nákupe a nenechať sa len stiahnuť výhodnou cenou, emočným rozpoložením alebo výpredajovým šialenstvom. Odmena za to avšak stojí. Odmena vo forme vyššieho podielu voľných dní v našom živote, možnosti budovania lepšieho pasívneho príjmu, alebo počtu zážitkov, na ktoré budeme mať chuť, čas a energiu. 

Teší ma, že sa mi vlastné vnímanie hodnoty materiálnych statkov postupne mení. Na docielenie celkovej zmeny myslenia to bude chcieť avšak ešte pár rokov v spotrebiteľskom pokušení a hodiny trénovania marketingovej slepoty.

...
Moja motivácia je však jasná: Chcem sa každé ráno zobudiť a naplánovať si deň, ktorý preŽIJEM a nie prepracujem.

...

K tomu sa pridáva aj pasívny príjem, ale o tom nabudúce.

PS: Za zbytočnosť nepovažujem pobyt na Bora Bora, zážitkový seminár, vianočný večierok, lístok do kina, bungee jumping, tanečné hodiny, kávu na brehu Temže, večeru v obľúbenej reštaurácii, ani nič, čo má priamy vzťah k malým alebo veľkým splneným snom. 

Mám rada podniky, ktoré majú dušu... a jeden taký máme v Bystrici

Vchádzam dovnútra a sadám si na barovú stoličku. Pri tohotoročných tropických horúčavách som vďačná za "pivničné" priestory, kde sa teplota príjemne udržiava nižších hodnotách. Je sedem hodín večer a po dvojhodinovej vychádzke so psom sa teším na vychladeného Hoegaardena.

Víta ma s úsmevom Martina, nová spolumajiteľka, z ktorej vyžaruje hrdosť na svoje dieťa - Divadla u Netopiera v Rudlovej. 

Plány, kam chcú svoj podnik dotiahnuť, sú viac než len sympatické - vlastné minidivadelné priestory do Bystrice prinesú kultúru, viac priestoru pre zaujímavé diskusie, stretávanie sa s ľuďmi. Rozhodne sa máme na čo tešiť! =)

Atmosféra je podmanivá, útulná a úplne vyzýva k chytaniu inšpirácie a nápadov. Zabudnite na sterilné prostredie, pretože umeleckú stopu zanechal Fero Lipták v každom kúsku dreva.

I keď ja zrovna nie som rumový fajnšmeker, nemôžem spustiť pohľad zo zelenej vitríny, kde sú starostlivo naaranžované fľaše kvalitného rumu z celého sveta. Úplne sa mi vybavuje scéna zo starších filmov: skupinka intelektuálov popíja rum, debatuje o zmysle života a rozvíja budúcnosť. No, niekedy hádam naberiem odvahu na degustáciu. 

Ďalšie plusy, ktoré oceňujem ako kaviarenský fanúšik: 
+ nefajčiarske prostredie,
+ dogfriendly,
+ výborná káva značky VERO CAFÉ a nealko miešané limonády (včera sme ochutnali egrešovú),
+ wifi,
+ príjemná atmosféra a usmievajúca sa obsluha,
+ samostatná miestnosť pre uzavretú spoločnosť.




Divadlo u netopiera zaraďujem medzi Top 10 Banskej Bystrice, pretože podnikov, ktoré majú dušu a charakter je stále málo a treba práve takéto podporovať.

http://divadlounetopiera.sk/
Adresa:  Pod Bánošom 26, 97411 Banská Bystrica

Môj prvý barefoot running

I keď už druhým rokom som verným fanúšikom bosej chôdze (tzv. barefooting-u), k bosému behu som sa dostala len nedávno a musím povedať, že je to zážitok na úplne inej úrovni, než beh samotný. 

Nepatrím medzi pravidelných "teniskových bežcov", a i keď v dnešnej dobe je veľmi moderné vyhlásenie Idem si zabehať!, nikdy som behu ako takému neprišla stopercentne na chuť, pretože mi v ňom "niečo" chýbalo. A popravde - môj bežecký štýl sa skôr vizuálne podobá na útek pred kŕdľom nahnevaných husí, než by sa dal ohodnotiť ako stelesnená atletická ľahkosť a elegancia.  

Ja som sa viac našla v chôdzi (i tej barefootovej), ale o tom bude iný článok. Vráťme sa k barefoot runningu.

Včera sa nad Banskou Bystricou mierne mračilo, ideálne počasie podniknúť niečo športové. Spolu s Matúšom, obrneným trojnásobnou dávkou trpezlivosti, aby dokázal zvládnuť odtrénovať svoju priateľku, sme vybehli v bosých nohách na okolité lúky nad Sásovou. 

Prvé kroky naboso sú vždy náročnejšie, kým si chodidlo zvykne na terén a aktivujú sa reflexné plôšky. Po cca 50 metroch po asfalte a štrku sme sa konečne dostali na úžasne poddajný trávnatý povrch a tréning mohol začať.

S trpezlivosťou koňa mi Matúš vysvetľoval princípy a rozdiely medzi "klasickým behom" a "bosým behom". Všetko samozrejme za behu. Vysvetľovali sme si prácu tela od chodidla až po hlavu, dýchanie, zapojenie stredu tela.. Profesionálny prístup, ako na kurzoch.

Avšak čo mne skutočne utkvelo v pamäti je vlastný pocit a prekvapenie samej seba s myšlienkou: "Ja BEHÁM a mňa to BAVÍ!"

Trávnatý terén nebol ideálny, striedal sa i s kamenistým povrchom, vbehli sme na lesné cestičky plné popadaného ihličia a konárikov. Stále nové a nové stimuly, výzvy, s ktorými som sa musela vnútorne popasovať. A s ktorými sa pasovalo moje telo.

Ale prišlo mi to také jednoduché ako zdolávanie prekážkovej dráhy, kedy jedinou brzdou bola moja myseľ a vnútorný strach, že si spôsobím zranenie. Priznávam sa, že zakopnutiu o nedbalo pohodený kameň som sa nevyhla, ale po pár vnútorných nadávkach sa šlo ďalej, až do pomysleného cieľa.

Uvedomila som si, aké prirodzené je bežať naboso, ako telo vie, čo má robiť, a nakoľko zábavný barefoot running je!

Dostala som k behu konečne motiváciu, ktorú som hľadala a stanovila som si výzvu na tento rok: Panský diel zo Sásovej (4,4 km). Banskobystričania poznajú a kto by sa na tréningy chcel pridať - miesto voľné. :-)

Nech Vás telo drží a prajem veľa bosých krokov!