Punč, medovníky a Viedeň

Ďalších pár dní za nami a ja som zatiaľ nepridala nič nové. A to sa toho deje celkom dosť, len ťažko vám tu budem rozprávať o školských projektoch, ktoré momentálne zamestnávajú moje mozgové bunky. Poďme teda pokecať o meste.

Je polovica novembra, ale Viedeň začína žiť svoj vianočný sen. Vianoce ešte pred Adventom mi pripadajú trochu strelené, ale týmto ťahom sa zaručilo, že turizmus mesta neutrpí na návštevnosti a udrží si svoju stálu rovnováhu.

Mesto je vyzdobené vianočnými dekoráciami, stánky ponúkajú vynikajúci punč a iné pochúťky, ktorým maškrtný žalúdok len ťažko odoláva. Šišky a medovníky (veľkosti XXL) rozvoniavajú na metre ďaleko, takže v niektorých prípadoch aj tá najsilnejšia vôľa podľahne.

Osobne som mala možnosť ochutnať punč za posledný týždeň už 2x a obávam sa, že kým prídu Vianoce, budem tam stálym zákazníkom. Trhy sa stali miestom spoločenských stretnutí: na neutrálnej pôde, ste medzi ľuďmi, nie je tam (až tak) hlučno, máte sa čím zahriať, čo zjesť a nasávať romantickú atmosféru večerného mesta.

Viedeň mala vždy nejaké osobitné čaro, ktoré sa v tomto období ešte viac umocňuje. Gýč našiel svoje pevné miesto, ale každá nevkusná, „prečačkaná“ výzdoba sem nejakým spôsobom zapadá a dotvára kolorit Vianoc. Tak napríklad: hneď oproti Volkstheater na Rathasuplatz vás privíta adventný veniec s priemerom 12 metrov a 4 plastovými sviečkami, ktoré budú horieť len v prípade, že ich niekto podpáli.

Ďalšou gýčovitou zaujímavosťou sú stromy ovešané snehuliakmi, lízankami, hojdacími koníkmi a červenými srdcami. Alebo falošne hrajúca rodinná kapela, či strom rozprávajúci vianočné rozprávky.

Lenže snehu niet. To ma mrzí.

Návšteva trhov vo Viedni patrí v našej rodine k akejsi nepísanej tradícii. Keď sme tu boli naposledy, bolo mrazivo a všetci štyria sme boli veľmi vďační za teplý nápoj v našich rukách. Poprechádzali sme sa, pokukali, čo kde ponúkajú, zistili sme, že niektoré veci sa nemenia, a so spokojným srdcom sme sa vrátili domov.

Týmto chcem apelovať na všetkých, ktorí vo Viedni ešte neboli: Príďte, stojí to za tú cestu! Dajte si dobé varené vínko, Bratwurst, pokukajte si stánky a na záver si odneste malý suvenír ako spomienku, že ste tu boli. A ak si pohnete, možno vám budem môcť robiť sprievodcu.

Ako hovorí logo mesta: Wien ist anders. A v prípade Vianoc to skutočne platí.

Exkurzia... alebo čo sa stane, keď sa zdrží metro

Dnešný deň mi priniesol okrem dennej rutiny zaujímavé spestrenie, a to vďaka ochote Herr Reiterlehner-a, ktorý nás zobral do jedného z najstarších a najtradičnejších hotelov tu vo Viedni.

Slovíčko "exkurzia" som nepoužila snáď od tretieho ročníka na strednej škole. Vtedy nás školský autobus odviezol do jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, aby sme svoje (ne)znalosti z chémie ešte prehĺbili. Nám sa to extrémne rátalo, pretože nech by nás zobrali hocikam, dôležité bolo, aby sme sa uliali zo školy a nemuseli rátať príklady a písať slohy.

Ale táto exkurzia bola niečím iná. Prednášky Herr Reitenlehnera sú už samé o sebe zaujímavé (odhliadnúc od faktu, že mu rozumiem zhruba každú tretiu vetu), ale zobrať nás do hotela, aby sme vedeli, ako to tam chodí, kto je za čo zodpovedný... to vám bolo unikátne! Znovu som si pripadala ako na strednej, otvorené oči od zvedavosti, lenže s tým rozdielom, že tentoraz ma skutočne zaujímalo, kde som a čo sa dozviem!

Hotelmanagement, a vlastne celý odbor hotelierstva a gastronómie, začínam považovať za svoj životný údel a dalo mi veľkú námahu sa nespýtať, či by ma nevzali na praktikum. Daňové poradenstvo mi dalo diplom a vedomie, že sa tým živiť nebudem. Ale vráťme sa k spomínanému hotelu.

Arcotel Wimberger je hotel s viac než 100-ročnou tradíciou, postavený v klasickom viedenskom štýle. To značí prepych, luxus a trocha nevkusu. Ponúka tri základné veci: jedlo, pitie a spánok. Žiadne extra služby typu wellness, golf, či turistika. Ak chcete zhodiť pár kíl po výdatnej večeri, alebo sa zrelaxovať po ťažkom dni, je vám k dispozícii malý Fitness-Saal v podkroví, doplnený o saunu a výrivku. Inak svoj čas môžete stráviť rovnako príjemne v Joe´s bare, ktorý má údajne jednu z najlepších zbierok whisky vo Viedni, či vo foyer a očumovať príchodzích. Jedna noc vás vyjde zhruba na 250 Eur za dvojlôžkovú izbu a pre náročných je k dispozícií ešte prezidentský apartmán, pri návšteve ktorého zaznela poznámka: "Byť bohatým sa oplatí..."

Po kompletnej prehliadke nás ešte pohostili kávou a chlebíčkami, rozdali nám prospekty, aby sme si mali čím v zime podkúriť v našich chalúpkach, a išlo sa domov. Na mne zanechal hotel veľmi príjemné dojmy, ujovi vyučujúcemu ďakujem za túto možnosť a veľmi si cením, že aj takýto spôsob výuky si nájde miesto medzi tradičným kvasením na univerzitných stoličkách.

A čo to má spoločné s metrom? No iba toľko, že na presun sme potrebovali linku číslo U6, ale z nejakého dôvodu vynechali jeden spoj (asi sa im pokazil vlak), tak v dopravnej špičke sa do jednej súpravy muselo nasúkať 2x toľko ľudí, čo bolo... nechutne veľa. Ľudské sardinky v plechu... Niekomu stúpite na nohu vy, niekto vás zase štuchne podchvíľou do rebier, babka nadáva na modernú dobu a dvaja Turci sa hádajú, ktorý z nich pustí zmieňovanú babku na svoje miesto. Kým sa stihli dohodnúť, tak som musela vystúpiť nielen ja, ale aj zjavne namosúrená babka...

Prežívať toto každé ráno, tak asi skončím na psychiatrii, alebo si na to zvyknem...

Ráno bez kávy je ako dúha bez farieb...

Dnes ma zastihol presne jeden z tých dní, kedy nemá človek chuť vystrčiť nos spod periny a najradšej by sa oddával spánku ešte aspoň 12 hodín. Slnko svieti tak jasne, že keby ho bolo vidieť, tak nás všetkých oslepí svojím svetlom. Preto sa radšej skrylo za poriadne hrubú vrstvu oblakov a tým uchránilo obyvateľstvo Viedne od prípadnej slepoty. (Pre tých, ktorí doteraz nepochopili: zamračene, oblačno.)

Moja smola je, že nie je víkend, ale streda, a teda pracovný deň, takže som sa z tej postele musela prebojovať do chladného rána a pod silnou dávkou kofeínu píšem tieto riadky, kým sa preberiem z nočného ničnerobenia a vrhnem sa na teamový projekt. Mala by som si pohnúť s písaním, lebo môj hrnček s podtlačou fotky mojej spolubývajúcej už dosahuje svoje dno a nároky na kávu na najbližšie tri hodiny sú nulové. Povedala som si, že proti závislosti na káve budem bojovať a redukujem počet šálok na tri denne. Niekedy 4. Každý máme nejakú neresť a som rada, že to moje "kávomaniactvo" je jedna z tých menej škodlivých a hlavne chutných. A treba dodať, že zmieňovaný hrnček je sprivatizovaný hlavne kvôli objemu, ktorý predstavuje 3 dcl chutného kofeínového moku.

Včerajší deň ubehol ako voda, v podstate ako všetky doteraz. Škola, učenie, škola, cvičenie, škola, škola... Na poradí slov nezáleží, podstata ostáva. Pri poslednom predmete Public Relations and Crisis Management (18:30 - 21:00) by som tetu najradšej udrela palicou po hlave a išla domov. Obsah predmetu sľuboval, že po absolvovaní budeme schopní riešiť krízové situácie megaveľkých spoločností, ako Siemens, IBM etc. Namiesto toho riešime krízové situácie typu: Ako to tu ešte hodinu vydržím? Bude sa dať v priebehu nejako nenápadne vytratiť? Darmo, človek bez pedagogického nadania dokáže aj v zaujímavých predmetoch urobiť taký bordel, že tam človek nemá chuť chodiť.
O niečom inom je Wien - Tourismus. Prednášajúci sú každú hodinu iní, priamo ľudia z turistického centra, hltám každé jedno slovo a 150 minút ubehne neuveriteľne rýchlo.
(Ja som vedela, že daňové podradenstvo bola nesprávna voľba :o) )


V rámci zachovania fyzického zdravia a kondície som sa prihlásila na posilňovacie cvičenia. Stálo to len 11 Eur na semester, celkom pozitívna cena (najnižšia v ponuke :o) ) a aj som zistila prečo. Lekcia tu trvá len 45 minút, takže som sa viac spotila pri utekaní na hodinu, než na samotnej hodine. [Aby ste vedeli, mojou záľubou je odchádzať z privátu zásadne po deadline termíne odchodu, aby som všade lietala ako blázon. Ale na druhú stranu: zatiaľ som všade stihla prísť. :o)]
Nicméně, ked už som mala pocit, že som sa celkom zahriala, a mohli by sme začať cvičiť, tak nám teta poďakovala za účasť a išlo sa domov. :o))

Pri takýchto aktivitách sa človek trochu prestáva cítiť ako prisťahovalec a cudzinec, a pomaly sa začleňuje do spoločnosti, v ktorej žije. Pomaly mi dopaľuje, prečo mi každý vraví, že Rakúšania ma medzi seba neprijmú za taký krátky čas. A ono vám je to fakt tak. Sú ku vám milí a slušní, pomôžu, ale s iskierkou nádeje, že zase vypadnete po čase domov a očistíte Viedeň od svojej prítomnosti. Radšej majú turistov. Oveľa radšej. Pretože u nich majú istotu v odchode. Ja im to nezazlievam, veď toľko prisťahovalcov na 1m2 je asi len v Londýne a New Yorku. Na druhej strane... Vraj 70 % pôvodných obyvateľov Viedne má v sebe českú, slovenskú alebo poľskú krv. Tak nás by mali brať skôr ako "Vitaj, bratku (sestrička)!" a ponúknuť nám chlieb so soľou. No nie? Vzorom im môžu byt Brňáci, medzi ktorých nie je problém zapadnúť.

Znova treba skonštatovať: Viedeň je krásna, nostalgická... Ale Brno je Brno :o)

Studieren ist toll... Wirklich???

Tak si posedávam v škole a povedala som si, že je hádam čas pridať ďalší článok. Dnešok je náročný na spotrebu energie pre neuróny. Od 10.20 mám školu a pred sebou ešte aktívnu prednášku z Public Relations, o ktorej ani len netuším, či ju vôbec mať chcem, lebo naposledy nám teta rozprávala štýlom, ktorý nemal ani hlavu ani pätu, len 80 % zo zúčastnených otrávil. Ale tak, možno to dnes bude lepšie, každý si zaslúži druhú šancu. :-)

Aby ste vedeli: v pondelok ma čaká prvá zo série skúšok, a práve z predmetu, kde slovné spojenie: "Ja som Erasmus, mne dajte pokoj!", bohužiaľ, nepomôže. Niekto mi niekedy tvrdil, že výmenné študijné pobyty sú ako polročné prázdniny za peniaze Európskej únie. Kde na to ten človek prišiel??? Alebo je to len mojou poctivosťou, že sedávam na každej prednáške a už teraz sa stresujem kvôli tomu, čo bude na skúške? U mňa je naviac hnacím motorom fakt, že pre mojich rodičov je môj pobyt investíciou, ktorá by sa im mala zhodnotiť v budúcnosti vo forme dobrého platového ohodnotenia a kariéry ich potomka. Držím palce, nech sa im to podarí dosiahnuť. :-)))

Ale poďme trochu pokecať o škole. Kde to je, ako sa tam chodí, koľkokrát zablúdim...

Neviem, do akého inštitútu ma to poslali, ale FH Wien - Studiengänge der WKO nefiguruje na zozname vysokých škôl. Aspoň nie na tých, ktoré by študenta mohli zaujímať (napríklad stravovanie sa v menze, ale o tom potom.) Zato je preplnená businessmen-mi a businesswomen-kami, ktorí popri študentoch vynikajú ako obri medzi škriatkami. Nahodení vo svojich pracovných habitoch so štítkom "burzový maklér" priklusajú s kelímkovou kávou za 5 Eur z miestneho bufetu, a pri vyslovovaní sofistikovaných a vzdelaných viet nám dávajú pocítiť, že niekto už niečo v tom živote dokázal. Ja mám kariéru zatiaľ pred sebou (myslím si, dúfam a verím). Ale predsa len sa neviem zbaviť pocitu istej nevzdelanosti, keď mám diskutovať o veciach "out of my world."

Ale máme tu aj rádových študentov s a bez bakalárskych diplomov. Vyzerajú ako my. Niektorí sú vydesení - prváci, nechápaví - zahraniční študenti, ostatní spadajú pod nevýrazný priemer. Ale čo sa mi páči, tak všetci sú milí. Na nás, na seba, na okolie. Pomáhajú, keď vedia, keď môžu. Zvedaví, keď počujú spisovnú nemčinu, lebo v tom momente je im jasné, že to jednoducho nemôže byť rodený Rakúšan. A poväčšine ani Nemec.

A čo som si všimla, tak sú strašne poctiví. Pobehujú so zakladačmi, preplnenými papiermi a materiálmi, ktoré ja s radosťou nechávam doma až do skúškového obdobia. Na prednášky beriem pero, papier a termohrnček s kávou (5 Eur za kelímok je pri mojej spotrebe kávových nápojov neprijateľná čiastka).

Výuka.

Prednášky. Dlhé. 2,5 hodiny minimálne. A teraz si zrátajte, koľko energie a času spotrebujete VY za 2,5 hodiny sústredenia v rodnom jazyku. Máte? Dobre. Vynásobte troma. Toľko potrebujem ja v jazyku nemeckom a anglickom. Deň má stále len 24 hodín. Dokelu. Zaplatím tomu, kto mi zabezpečí 30. :-)

Mojou výhodou je, že si môžem navoliť z ktoréhokoľvek programu ktorýkoľvek predmet. Jedinou podmienkou je, aby mi sedel do rozvrhu. Alebo je to nevýhoda? 2 týždne mi trvalo, aby som si dala dokopy predmety, ktoré som chcela, aby som v konečnom dôsledku musela 70 % z nich zameniť za iné. Nevadí. Stále ich mám viac než je zdravé. :-)

Predmety absolútne nepokrývajú uznateľnosť na domácej fakulte, skôr som vsadila na zaujímavosť a prínosnosť pre môj rozvoj. Tie doma nejakým spôsobom doklepem k zápočtu a skúške, aby ma pustili ďalej. Ale priznám sa, zatiaľ neviem, čo sa na Podnikateľke v Brne deje. Stačil mi zoznam predmetov a moja radosť zo semestra mimo štát bola o to väčšia.

Myslím, že je to celkom dosť riadkov, čo poviete? Po ich prečítaní sadnite za knihy a trochu sa učte. A ak sa vám nechce, tak choďte na pivo. :-)

Kde to vlastne bývam?

Neviem síce, ako často sa pýta hostiteľská univerzita svojich Incomings (ako nás vecne nazývajú), kde si zháňali ubytovanie. Ale v mojom prípade to tak je, lebo počuť, že bývam na priváte na vedľajšej ulici, nie je zrejme také bežné, pokiaľ vám tu nebýva rodina, alebo kamaráti. Keďže som šťastkár, k tomu náhoda zohrala svoju úlohu a JobWohnen.at nepochybne takisto, delím sa momentálne o trojizbový byt s dvoma ľuďmi: Pamelou a Didim, pracujúca a študujúca inteligencia zároveň. Obaja Rakušáci, ale moje zúfalé "Sprich langsamer, bitte, ich verstehe Sch..." ( No priznajte sa: čo ste si doplnili za tri bodky? Dufam ze "schwierig" :o) ) pomohlo, tak sem tam melieme po anglicky, ako sa komu a kedy chce. Áno, nemecky možno viem, ale pri niektorých dialektoch by ste hádali, čo je to za jazyk. Viedeň je na tom podobne, ale o tom inokedy.

Aj keď sme si zatiaľ nestihli otvoriť pivko, pokecať a lepšie sa spoznať, lebo vždy sa jeden člen osadenstva niekde fláka (a najčastejšie som to práve ja), žije sa nám tu bez konfliktov, ftipne, pohodlne a trochu chaoticky, ako sa na študentský byt patrí.

Včerajšie doťahovanie sa o tom, kto má viac topánok a prečo nie sú zarovnané podľa pravítka, nám zabralo asi polhodinu trepania o ničom dokopy, ale po náročnom dni vám takéto dorbnosti spríjemnia večer.

Moja izbietka je orientovaná na juh, a čo sa mi na nej hádam najviac pozdáva, sú tri veľké okná, ktoré tvoria takmer celú stenu. Čo sa mi pozdáva už menej, je vyzváňanie kostolného zvona denne o 7:00 ráno, ktorý počuť tak čisto a jasne, sťa by bol za rohom... To bude asi tým, že on za rohom skutočne je. A v nedeľu ako bonus aj o ôsmej. Aspoň nechrápem do jedenástej na obed.

Cca 8 m2 priestoru nie je veľa (v porovnaní s izbou v Brne), ale ani mňa priveľa nie je a práve sa mi páči, že je to také útulné.
Posteľ som vymenila len za matrac, čím som si splnila tak trochu sen o letisku a mojou najnovšou vášňou je zbieranie vankúšov. Zatiaľ mám len tri v zbierke, ale do januára ich bude aspoň 15! :-) (a nepýtajte sa, načo mi sú... lebo neviem. Ale keď niekto začne zbierať známky, asi tiež nepremýšľa o ich využití na hromadné posielanie vianočných pozdravov.)
Večernú atmosféru dodávajú izbe sviečky, umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od záclon a aromalampa. Útulné, ako sa patrí. :-)

Súkromie pri zavretých dverách, možnosť komunikácie s okolím pri dverách otvorených je presne v súlade s mojimi sociálnymi potrebami a zároveň silným individualizmom. Zhrnuté v jednom slogane: "Time for me only."

Kompletne vybavená kuchyňa s elektrickou rúrou, zatiaľ nevyužitou, kúpelka s vaňou a WC. Viem, s kým sharujem tieto tri miestnosti, a že žiadny z nich nie je Arab, Ind a ani iná národnosť, ktorá s obľubou necháva za sebou neporiadok (dostali sa ku mne historky z internátov vo Viedni). Nad práčkou som zmaturovala už pred mesiacom, ale je natoľko automatická, že som sedela pred ňou asi 15 minút, s pocitom úplnej blondýny, ale nakoniec som pochopila, že treba otočiť kohútik, aby sa uvoľnil prívod vody. :-))))

Do školy je to 15 minút pešej turistiky, keď meškám (a to je tak v 90 %-tách prípadov), zmáknem to aj za 10. Navyše je to dole kopcom, takže ma zrýchľuje vlastná tiaž. Zastávku električky priamo pri vchode sa mi nechce využívať, lebo akonáhle chytí červenú vlnu,tak to trvá dlhšie ako pešibusom a navyše sa snažím predchádzať kardiovaskulárnym problémom v neskorších rokoch. :-)
Centrum centra celého centra Viedne je vzdialené 13 minút električkou, prípadne 45 - 50 minút po vlastných. Sami vidíte, že to až také obrovské časové rozdiely nie sú. Práve prvý mesiac som ušetrila na lístku a nielen že som si precvičila imunitu (zima, teplo, dážď...), ale ako dodatočné plus je pomerne vysoká úroveň orientácie v uliciach. (I keď raz som si spravila nechtiac 15 km okruh a to som nadávala ako pohan...)

A ešte som zistila, že na mojej ulici býva enormné množstvo staršieho obyvateľstva Viedne nad 60 rokov. Každú nedeľu, keď utíchne ruch mesta, počuť sanitky ako ich dovážajú a odvážajú. Na ulici ich obvykle stretávam s tými malými nervóznymi pudlíkmi, ratlíkmi a inými druhmi psov pod 20 cm výšky. Dokonca mám podozrenie, že pravá polovica nášho paneláku je domov dôchodcov, ale to sa ešte uistím. S istotou viem, že dole pod nami je nejaký seniorský klub. No haluz.

To je asi všetko z môjho bývania, ak niečo bude treba doplniť, tak tak spravím v iných pokračovaniach "Vienna stories".

Dodatočne pár praktických poznámok: Billa: 5 minút, Lidl: 2,5 minúty, Perfektný obchod s topánkami: 1 minúta. Vzdialenosti merané od vchodu do baráku. :-)

Wien und alles dazu I.

Väčšina z vás vie, že ma moje túlavé topánky zaviali na ďalší z mojich zahraničných pobytov. Ale nie každý z vás tuší, ako sa mi tu darí, či ma ešte z krajiny nevyhostili, či dokonca neposlali na nútené práce (jablková sezóna) a preto namiesto obežníkového e-mailu som si zvolila relatívne jednoduchšiu cestu, ako vás informovať.

Ale kde začať. Pozerám do kalendára, tak som tu už mesiac a týždeň, trochu rýchlo to ubieha. Ako začala škola a pribudla práca, dni sa skrátili a večery predĺžili. Ale poďme pekne po poriadku.

Viedeň/Wien/Vienna. Keď jedno z týchto troch slov dáte lokalizovať na online stránke (povedzme maps.google.com), pripojíte k tomu 1180 a Gentzgasse, dostanete pomerne presné miesto, kde sa sústreďuje moje pôsobenie na zimný semester.

Prečo Viedeň? Je blízko. Teda z ktorého pohľadu sa to vezme. Určite bližšie, ako bol Coburg, kde som zapadla pred dvoma rokmi naErasmus. Za rodičmi je to stále 5 hodín sedenia vo vlaku, takže tam nejakú výraznú zmenu v cestovaní nepociťujem. A dve hodinky je to so Student Agency, (kým ešte majú žlté autobusy a v jednom kuse) a som tam, kde je navyššia koncentrácia kamarátov a vlastne môj život od roku 2005: V Brne. Znelo to trochu sentimentálne, ale či chcete alebo nie, chýba mi každý meter štvorcový toho mesta (okrem Cejlu, prípadne iných "vychýrených" lokalít), večery strávené pri dobrom filme v príjemnej spoločnosti, alebo v Terči... no jednoducho všetko, všetci a pár ľudí špeciálne.

Na druhej strane filozofia: Vzdelávajme sa, kým máme tú možnosť a kým nás na tých školách chcú, bola dostatočným motívom, prečo odísť na pár mesiacov a rozšíriť si obzory. Veď ja sa vrátim. A študovať predmety v cudzom jazyku, a navyše ktoré ma bavia a zaujímajú, mi dáva pocit, že tá škola nie je len pre diplom.

Keďže na Erasmus ma už nepustili, lebo nemám nárok a voľné miesta treba radšej nechať prepadnúť do čiernej diery so štítkom "Lost money", musela som zvoliť alternatívu Free Mover, ktorá sa od vyššie zmieňovaného líši len jednou, zato veľmi podstatnou vecou: nikto vám nedá ani halier na pobyt, všetko si financujete z vlastného vrecka. A kto vlastné vrecko nemá, musí sa spoľahnúť na sponzorov, alebo študentské pôžičky. Škola obvykle prispieva nejakou čiastkou z MŠMT, ale to by moja domáca fakulta nemohla prešvihnúť rozpočet. A na nás, Free Movers, už neostalo ani euro. Na tomto mieste ďakujem mojim neuveriteľne štedrým rodičom, ktorí ma vo všetkom podporujú a práve vďaka ktorým som mohla alternatívu FM zvoliť a vycestovať. Museli si "prišrktiť opasky" nielen oni, ale aj ja, napokon všetko sa dá zvládnuť. Mum, dad, you are MARVELOUS!!!

V nasledujúcich článkoch máte možnosť prečítať si o okolnostiach, miestach a ľuďoch, ktoré a ktorí tvoria moju dennú rutinu. Tak prajem príjemné blúdenie riadkami a nezabudnite, že o pol roka ma máte naspäť. :-)