Dnešný deň mi priniesol okrem dennej rutiny zaujímavé spestrenie, a to vďaka ochote Herr Reiterlehner-a, ktorý nás zobral do jedného z najstarších a najtradičnejších hotelov tu vo Viedni.
Slovíčko "exkurzia" som nepoužila snáď od tretieho ročníka na strednej škole. Vtedy nás školský autobus odviezol do jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, aby sme svoje (ne)znalosti z chémie ešte prehĺbili. Nám sa to extrémne rátalo, pretože nech by nás zobrali hocikam, dôležité bolo, aby sme sa uliali zo školy a nemuseli rátať príklady a písať slohy.
Ale táto exkurzia bola niečím iná. Prednášky Herr Reitenlehnera sú už samé o sebe zaujímavé (odhliadnúc od faktu, že mu rozumiem zhruba každú tretiu vetu), ale zobrať nás do hotela, aby sme vedeli, ako to tam chodí, kto je za čo zodpovedný... to vám bolo unikátne! Znovu som si pripadala ako na strednej, otvorené oči od zvedavosti, lenže s tým rozdielom, že tentoraz ma skutočne zaujímalo, kde som a čo sa dozviem!
Hotelmanagement, a vlastne celý odbor hotelierstva a gastronómie, začínam považovať za svoj životný údel a dalo mi veľkú námahu sa nespýtať, či by ma nevzali na praktikum. Daňové poradenstvo mi dalo diplom a vedomie, že sa tým živiť nebudem. Ale vráťme sa k spomínanému hotelu.
Arcotel Wimberger je hotel s viac než 100-ročnou tradíciou, postavený v klasickom viedenskom štýle. To značí prepych, luxus a trocha nevkusu. Ponúka tri základné veci: jedlo, pitie a spánok. Žiadne extra služby typu wellness, golf, či turistika. Ak chcete zhodiť pár kíl po výdatnej večeri, alebo sa zrelaxovať po ťažkom dni, je vám k dispozícii malý Fitness-Saal v podkroví, doplnený o saunu a výrivku. Inak svoj čas môžete stráviť rovnako príjemne v Joe´s bare, ktorý má údajne jednu z najlepších zbierok whisky vo Viedni, či vo foyer a očumovať príchodzích. Jedna noc vás vyjde zhruba na 250 Eur za dvojlôžkovú izbu a pre náročných je k dispozícií ešte prezidentský apartmán, pri návšteve ktorého zaznela poznámka: "Byť bohatým sa oplatí..."
Po kompletnej prehliadke nás ešte pohostili kávou a chlebíčkami, rozdali nám prospekty, aby sme si mali čím v zime podkúriť v našich chalúpkach, a išlo sa domov. Na mne zanechal hotel veľmi príjemné dojmy, ujovi vyučujúcemu ďakujem za túto možnosť a veľmi si cením, že aj takýto spôsob výuky si nájde miesto medzi tradičným kvasením na univerzitných stoličkách.
A čo to má spoločné s metrom? No iba toľko, že na presun sme potrebovali linku číslo U6, ale z nejakého dôvodu vynechali jeden spoj (asi sa im pokazil vlak), tak v dopravnej špičke sa do jednej súpravy muselo nasúkať 2x toľko ľudí, čo bolo... nechutne veľa. Ľudské sardinky v plechu... Niekomu stúpite na nohu vy, niekto vás zase štuchne podchvíľou do rebier, babka nadáva na modernú dobu a dvaja Turci sa hádajú, ktorý z nich pustí zmieňovanú babku na svoje miesto. Kým sa stihli dohodnúť, tak som musela vystúpiť nielen ja, ale aj zjavne namosúrená babka...
Prežívať toto každé ráno, tak asi skončím na psychiatrii, alebo si na to zvyknem...
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen