Kde to vlastne bývam?

Neviem síce, ako často sa pýta hostiteľská univerzita svojich Incomings (ako nás vecne nazývajú), kde si zháňali ubytovanie. Ale v mojom prípade to tak je, lebo počuť, že bývam na priváte na vedľajšej ulici, nie je zrejme také bežné, pokiaľ vám tu nebýva rodina, alebo kamaráti. Keďže som šťastkár, k tomu náhoda zohrala svoju úlohu a JobWohnen.at nepochybne takisto, delím sa momentálne o trojizbový byt s dvoma ľuďmi: Pamelou a Didim, pracujúca a študujúca inteligencia zároveň. Obaja Rakušáci, ale moje zúfalé "Sprich langsamer, bitte, ich verstehe Sch..." ( No priznajte sa: čo ste si doplnili za tri bodky? Dufam ze "schwierig" :o) ) pomohlo, tak sem tam melieme po anglicky, ako sa komu a kedy chce. Áno, nemecky možno viem, ale pri niektorých dialektoch by ste hádali, čo je to za jazyk. Viedeň je na tom podobne, ale o tom inokedy.

Aj keď sme si zatiaľ nestihli otvoriť pivko, pokecať a lepšie sa spoznať, lebo vždy sa jeden člen osadenstva niekde fláka (a najčastejšie som to práve ja), žije sa nám tu bez konfliktov, ftipne, pohodlne a trochu chaoticky, ako sa na študentský byt patrí.

Včerajšie doťahovanie sa o tom, kto má viac topánok a prečo nie sú zarovnané podľa pravítka, nám zabralo asi polhodinu trepania o ničom dokopy, ale po náročnom dni vám takéto dorbnosti spríjemnia večer.

Moja izbietka je orientovaná na juh, a čo sa mi na nej hádam najviac pozdáva, sú tri veľké okná, ktoré tvoria takmer celú stenu. Čo sa mi pozdáva už menej, je vyzváňanie kostolného zvona denne o 7:00 ráno, ktorý počuť tak čisto a jasne, sťa by bol za rohom... To bude asi tým, že on za rohom skutočne je. A v nedeľu ako bonus aj o ôsmej. Aspoň nechrápem do jedenástej na obed.

Cca 8 m2 priestoru nie je veľa (v porovnaní s izbou v Brne), ale ani mňa priveľa nie je a práve sa mi páči, že je to také útulné.
Posteľ som vymenila len za matrac, čím som si splnila tak trochu sen o letisku a mojou najnovšou vášňou je zbieranie vankúšov. Zatiaľ mám len tri v zbierke, ale do januára ich bude aspoň 15! :-) (a nepýtajte sa, načo mi sú... lebo neviem. Ale keď niekto začne zbierať známky, asi tiež nepremýšľa o ich využití na hromadné posielanie vianočných pozdravov.)
Večernú atmosféru dodávajú izbe sviečky, umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od záclon a aromalampa. Útulné, ako sa patrí. :-)

Súkromie pri zavretých dverách, možnosť komunikácie s okolím pri dverách otvorených je presne v súlade s mojimi sociálnymi potrebami a zároveň silným individualizmom. Zhrnuté v jednom slogane: "Time for me only."

Kompletne vybavená kuchyňa s elektrickou rúrou, zatiaľ nevyužitou, kúpelka s vaňou a WC. Viem, s kým sharujem tieto tri miestnosti, a že žiadny z nich nie je Arab, Ind a ani iná národnosť, ktorá s obľubou necháva za sebou neporiadok (dostali sa ku mne historky z internátov vo Viedni). Nad práčkou som zmaturovala už pred mesiacom, ale je natoľko automatická, že som sedela pred ňou asi 15 minút, s pocitom úplnej blondýny, ale nakoniec som pochopila, že treba otočiť kohútik, aby sa uvoľnil prívod vody. :-))))

Do školy je to 15 minút pešej turistiky, keď meškám (a to je tak v 90 %-tách prípadov), zmáknem to aj za 10. Navyše je to dole kopcom, takže ma zrýchľuje vlastná tiaž. Zastávku električky priamo pri vchode sa mi nechce využívať, lebo akonáhle chytí červenú vlnu,tak to trvá dlhšie ako pešibusom a navyše sa snažím predchádzať kardiovaskulárnym problémom v neskorších rokoch. :-)
Centrum centra celého centra Viedne je vzdialené 13 minút električkou, prípadne 45 - 50 minút po vlastných. Sami vidíte, že to až také obrovské časové rozdiely nie sú. Práve prvý mesiac som ušetrila na lístku a nielen že som si precvičila imunitu (zima, teplo, dážď...), ale ako dodatočné plus je pomerne vysoká úroveň orientácie v uliciach. (I keď raz som si spravila nechtiac 15 km okruh a to som nadávala ako pohan...)

A ešte som zistila, že na mojej ulici býva enormné množstvo staršieho obyvateľstva Viedne nad 60 rokov. Každú nedeľu, keď utíchne ruch mesta, počuť sanitky ako ich dovážajú a odvážajú. Na ulici ich obvykle stretávam s tými malými nervóznymi pudlíkmi, ratlíkmi a inými druhmi psov pod 20 cm výšky. Dokonca mám podozrenie, že pravá polovica nášho paneláku je domov dôchodcov, ale to sa ešte uistím. S istotou viem, že dole pod nami je nejaký seniorský klub. No haluz.

To je asi všetko z môjho bývania, ak niečo bude treba doplniť, tak tak spravím v iných pokračovaniach "Vienna stories".

Dodatočne pár praktických poznámok: Billa: 5 minút, Lidl: 2,5 minúty, Perfektný obchod s topánkami: 1 minúta. Vzdialenosti merané od vchodu do baráku. :-)